Založ si blog

Život v Ríme pred 20. storoč. bol takmer ten istý ako žijeme dnes. Exkurzia cez čas

Tým, ktorí rozširujú svoj intelekt: Nám sa zdá, že svet sa za uplynulých 60 rokov zmenil doslova na nepoznanie a vo všetkom. Ako potom asi musel vyzerať pred nejakými 2000 rokmi? Podľa toho musel byť nesmierne odlišný od nášho dnešného sveta. Ukážem vám, že to tak vôbec nebolo a že oba, časove od seba tak veľmi vzdialené svety boli v mnohom veľmi podobné, dokonca možno povedať, že vo svojich základných štruktúrach boli identické.

Položme si najprv hypotetickú otázku: Dokázali by sme prežiť, keby sme sa “časovým tunelom” odrazu ocitli v minulosti spred 2000 rokov? Som presvedčený, že áno. Pochopiteľne, že by sme potrebovali istý čas na to, aby sme si zvykli na nové pomery, na inú organizáciu dňa, na iné pravidlá “hry”, na inú techniku. No za všetkým tým by sme našli spoločného menovateľa všetkých variácií fenoménu ľudského života, ktorý bude platiť vždy, pokiaľ ľudstvo bude existovať. Na prvý pohľad vyzeral svet pred 2000 rokmi zaiste inakšie ako dnes. To vieme všetci.

Rímska ríša sa blížila k vrcholu svojej moci. Ľudia verili na množstvo bohov, z ktorých každý bol na niečo dobrý a príslušný pre niečo iné. Keď v ďalekej provincii, menom Judea, akýsi potulný kazateľ, menom Jošua (Ježiš), začal hlásať vieru len v jediného boha, nikto si nevedel predstaviť, že táto viera zanedlho porazí tradičné mnohobožstvo Rimanov.

V Ríme pulzoval život práve tak, ako aj dnes. Mesto malo približne milión obyvateľov a pri pozornom a hĺbavom pohľade na dynamiku jeho diania sa nám odhalia prekvapujúce paralely s naším súčasným životom. Neexistovalo síce elektrické osvetlenie, po uliciach nebehali autá, neboli noviny ani telefóny, ale väčšina ľudí bývala vo viacposchodových domoch v nájme, práve tak ako aj dnes. Cisár Augustus obmedzil ich výšku na 20 metrov, čo je aj dnes typické pre mnohé naše veľkomestá. Prevažná časť bytov bola malá a tmavá. Byty chudobných boli na uliciach s veľkou premávkou. Už od skorého rána boli preplnené a hlučné. Pekárski učni ponúkali už pred východom slnka prenikavým hlasom chlieb a pečivo. Sedliaci z okolia sa predbiehali jeden pred druhým vo vychvaľovaní svojho mäsa, mlieka a vajec, pričom nešetrili intenzitou svojho hlasu. Remeselníci robili náramný lomoz svojimi kladivami, ktorými udierali na najrôznejšie predmety a výrobky. Ulicami premávali stovky záprahov s tovarmi, čo dodatočne zvyšovalo už aj tak veľký hluk, do ktorého sa miešal krik zamestnancov Kolosea či Circusu Maxima, ktorí oznamovali program najbližších hier a pretekov. Hlasy kupujúcich, opitých a veseliacich sa ľudí prepožičiavali hluku ešte ďalší dodatočný rozmer.

Ani vo večerných a nočných hodinách sa hluk na uliciach nezmenšoval. Vtedy po nich rachotili ťažké nákladné káry, naložené drevom a kameňami, ktoré boli potrebné ako stavebný materiál pre početné stavby v Ríme. Nákladné káry mali cez deň zakázaný vstup do mesta. Na spiatočnej ceste odvážali zem, ktorá sa vykopala na stavbách. Ako vidíme, možno povedať, že ulice antického Ríma boli práve také hlučné, ako aj ulice dnešných veľkomiest. Okrem toho aj vtedy – tak ako dnes – bol veľmi aktuálny iný veľkomestský problém –  prehnane vysoké nájomné. Kto v Ríme hľadal byt, musel byť ochotný platiť za neho veľa peňazí.

Rímsky básnik Juvenal ( žil v rokoch 60 až 140) hovorí: “Ak sa dokážeš zrieknuť návštev v cirkusoch, môžeš si kúpiť dom v Sore, Fabraterii či Frusine (dediny v okolí starého Ríma) za tú istú ročnú sumu, ktorú platíš ako nájomné za nejakú temnú malú dieru v Ríme, ktorú hrdo nazývaš bytom.”

V okolitých dedinách nebolo lacnejšie len bývanie, ale aj živobytie. Avšak človek, ktorý tam žil, sa musel uspokojiť s oveľa nižšou ponukou zábavy. Tam nevidel žiadne boje gladiátorov, žiadne zápasy s divokými zvermi, žiadne konské preteky a nemohol navštevovať divadelné predstavenia. Čosi také bolo len vo veľkomestách. Život na dedine mal pomalý a nudný rytmus. Ani v tom sa až dodnes nič nezmenilo.

Juvenal sa sťažuje: “Drahý je život, drahé sú žalúdky tvojich otrokov a drahý je skromný obed v rímskom hostinci.” Na vidieku sa mohlo jesť z lacných hlinených nádob, v Ríme to znamenalo posmech. Drahú tógu nemusel na vidieku nosiť nikto a nemusel ju ani vlastniť. V Ríme však bola dokonca predpisom, ak niekto chcel ísť do divadla. Ctižiadosť a závisť hnala ľudí v meste k tomu, aby sa navzájom predbiehali v tom, kto si čo môže dovoliť. Pritom nejeden žil nad svoje pomery a vysoko sa zadĺžil. Ani v tom sa vtedajší ľudia nelíšili od dnešných.

Aj vtedy existovali – práve tak ako aj dnes – enormne veľké sociálne rozdiely. Boli ľudia, ktorí nemali ani deravý groš a žili z podpory štátu a z milodarov. Iní zas plávali v bohatstve a peniazoch, robili hostiny a zábavy, kupovali si najdrahšie prestížne objekty ako luxusné zdobené koče, potiahnuté striebrom a ťahané viacerými drahými koňmi. Kapitál, ktorý mali navyše, investovali do výnosných obchodov. Veľmi lukratívnou investíciou bola napríklad stavba nájomných domov. Aj vtedy sa na takých stavbách podvádzalo a “fušovalo” z dôvodu docielenia čo najväčších ziskov. Neraz sa preto stalo, že také domy, kde už bývali za vysoké nájomné nájomníci, sa zrútili. A tak ani v tomto smere nie je dnes nič nové pod slnkom, stačí, keď si spomenieme napríklad na posledné veľké zemetrasenie v Turecku, kde protizákonné šetrenie s materiálom i s jeho kvalitou, na stavbách domov bolo zodpovedné za tisícky mŕtvych.

V starom Ríme síce za taký prečin hrozil zodpovednému architektovi trest smrti, no aj vtedy, práve tak ako aj dnes, sa v takom prípade použil osvedčený prostriedok: podplácanie a korupcia. Preto vo väčšine prípadov drakonický trest popravy napokon nebol realizovaný. Korupcia existuje už tisícročia a hoci sa prísne potláčala, existuje, ako vieme, až do dnešných dní a niet veľkej nádeje, že by v dohľadnom čase zmizla z nášho správania. Ani v cisárskom Ríme to neboli vždy len peniaze, ktorými sa podplácalo. Veľmi často to boli mladé krásne devy, ktoré slúžili ako vhodný prostriedok “urobenie služby”. Dnes sú to callgirls, ktoré sa ponúknu obchodnému partnerovi ako ekvivalent za istú láskavosť.

Markus Tulius Cicero sa v tejto súvislosti už pred 2000 rokmi sťažoval, že najnovšie sudcov nepodplácajú len peniazmi, ale aj istými službami pekných mladých dievčat a chlapcov. Korupcia kvitla aj v politike, práve tak ako i dnes. Nebolo ničím neobvyklým, ak si politici kupovali hlasy voličov za pomerne nízke protihodnoty.

Čo sa týka daní, žil rímsky občan takmer ako v raji. Nemusel platiť nijaké priame dane. Rímsky štát si to mohol dovoliť. Namiesto svojich občanov vykorisťoval Rím svoje provincie. Akému hnevu a rozhorčeniu boli rímski vyberači daní vystavení, vidno z toho, že v prvom storočí p. n. l. bolo len v malej Ázii zabitých viac ako 80 000. Galia viackrát povstala proti Rímu v snahe zbaviť sa platenia vysokých daní. Rímski politici už oddávna uprednostňovali vlastnú klientelu a dane uvaľovali len na provincie.

Je až zarážajúce, aká veľká je podobnosť medzi antickými a dnešnými olympiádami. Pri vykopávkach v gréckej Olympii sa okrem iného našlo niekoľko stĺpov. Na jednom z nich bol obraz najvyššieho starogréckeho boha Dia a pod ním stál apelujúci nápis: “Sviatok olympiády je sviatkom športu a nie peňazí”.

Táto veta sa objavuje veľmi často aj v slávnostných rečiach rečníkov počas moderných olympijských hier. Dnes, ako aj vtedy, ju však len málokto berie vážne.

Aj po antických olympiádach sa víťaz stal hmotne zabezpečený a mohol ísť do “penzie”. Bol “ozdobou” svojho rodiska, obsypali ho darmi, dostal hodnotné ceny, penziu a neraz bol oslobodený aj od platenia daní. Občas víťazi predali za vysokú sumu aj svoj vavrínový veniec niekomu, kto sa ním chcel pýšiť. Olympijskí víťazi v antike dostávali štartovné prémie za účasť v poolympijských pretekoch, ktoré poriadali mnohé mestá a niektorí prijali za adekvátny obnos ponuku žiť v nejakom inom meste, ktoré sa tak mohlo pochváliť, že má olympijského víťaza.

Asi si vieme predstaviť, že mnohí obyvatelia miest pred 2000 rokmi srdcervúco lamentovali nad úpadkom mravov a morálky. Aj tento fenomén je večným rituálom ľudstva. Je známe, že aj grécky filozof Sokrates podporil svojím známym príspevkom už celé tisícročia trvajúcu lamentačnú kritiku spoločenskej morálky: “Naša mládež miluje luxus. Má zlú výchovu, neuctí si autoritu a nemá rešpekt pred starými.”

Nič nové sa od čias antického Ríma neudialo ani v oblasti sexuality. V Ríme bola sexualita takmer verejná záležitosť a telesná rozkoš sa nepokladala za odsúdeniahodnú, ale pokladala sa za legitimný zdroj radosti a za základ zdravia.

Dielo “Umenie milovať” s podrobnými radami a odporúčaniami, ako si treba vedieť získať ženy, napísal sám veľký rímsky básnik Ovídius (43 pr. n. l. – 17). Stalo sa bestsellerom. Na vázach, reliefoch, maľbách, nástenných maľbách boli znázornené všetky možné druhy pohlavného aktu – raz realistickým spôsobom, inokedy zas karikaturisticky prehnane. V starom Ríme to bola najnormálnejšia vec a nikto sa nad tým nepohoršoval. Z tohto pohľadu bola rímska antika voči sexualite ešte liberálnejšia ako dnešná epocha. Na prvý pohľad sa preto zdá, že tolerancia voči sexualite v priebehu 2000 rokov poklesla. To však nie je pravda. Zásadne sa v tomto smere nič nezmenilo. Možno to vyjadriť tak, že imperatívy morálky v priebehu času rotujú. Čo bolo v jednej epoche zakázané a nemorálne, bolo v inej epoche normálne alebo aspoň sa to tolerovalo. V antike napríklad bola veľmi rozšírená homosexualita a mnohí učitelia a majstri (medzi nimi aj takí známi ako Platón) mali homosexuálne vzťahy so svojimi žiakmi; zákon to dovoľoval s mladíkmi vo veku od 12 – 18 rokov.

Dnes takým sklonom hovoríme patologická pedofília a zákon ju trestá. Sexuálna morálka sa mení zhruba každých 50 až 100 rokov. Čo sa nemení nikdy, to je záujem o sexualitu.

Prastará je aj predstava, ktorú mala o sebe každá civilizácia: Pokladala sa za vrcholový bod ľudského vývoja a či za jeho konečný cieľ. Zvlášť panovníci a vládcovia veľkých ríší, ako rímskej, nemeckej (za Hitlera), Sovietskeho zväzu, USA, sa snažili o ovládnutie sveta a nevedeli si predstaviť, že ich ríše sa raz rozpadnú. Zánik rímskej i sovietskej ríše sme už zažili. Zánik USA si v súčasnosti nikto nevie predstaviť, no jedného dňa zmizne z mapy aj táto mocnosť.

Pre historika Joachima Hofmanna spočíva práve v tejto zákonitosti najelementárnejšia dogma svetovej histórie. Ide o to, že všetky spoločnosti trpia na fluktuáciu svojej moci. To znamená, že štátne útvary nedosiahnu nikdy stav dlhotrvajúcej konštantnej stability. Vždy, v ktoromkoľvek časovom bode dejín, existujú štáty, ktorých krivka politicko-ekonomickej úspešnosti buď kulminuje alebo sa pohybuje hore ku kulminácii, prípadne klesá od nej nadol. Nijaký štát sa nemôže v kulminačnom bode tejto krivky držať extrémne dlho. Niekedy musí prisť moment, že jeho energia a rezervy sú vyčerpané a sa spotrebujú. V takej situácii sa buď rozpadne alebo upadne do bezvýznamnosti, eventuálne ho pohltí iný štát. Z pohľadu fyziky je možné povedať, že každý štát je ako otvorený fyzikálny systém a do otvorených systémov neustále vnikajú vonkajšie aspekty a ho permanentne ovplyvňujú a menia.

Samozrejme, že štáty sú ako dravce, ktoré neustále súperia o korisť. Z toho vyplýva smutný úzaver: Trvalý mier na svete nie je možný. Pokiaľ budú ľudia, budú aj vojny.

V záverečnej úvahe môžeme konštatovať, že podstata spoločností, vytvorených homo sapiensom ostáva stále rovnaká. V priebehu histórie sa mení len jej vonkajší obal, jej forma a jej konkrétny prejav ostávajú. Povedzme si niekoľko príkladov:

  1. Móda sa mení. Menili sa klobúky, menila sa dĺžka sukní, menila sa šírka nohavíc. Čo sa však nemenilo nikdy, to je záľuba a nadšenie človeka pre módu.
  2. Menil sa stupeň blahobytu. Od čias antiky narástol mnohonásobne. Nezmenila sa však nespokojnosť človeka. Je večným nespokojencom. Nikdy mu nešlo o to, aby dosiahol istú mieru blahobytu, ale o to, aby bol neustále bohatší, ako bol v minulosti a aby v každom prípade mal viac než má jeho sused. Ani tento jeho “pud” či impulz sa nikdy nezmení.
  3. Zmenili sa aj dopravné prostriedky. Voľakedy to bol len kôň, neskôr koč, potom auto. Nezmenil sa však vzrušujúci pocit, ktorý u človeka vyvoláva pohyb a rýchlosť. Človek trpí ošiaľom z rýchlosti a chce, aby rýchlosť jeho pohybu bola čoraz vyššia.
  4. Menil sa aj spôsob sprostredkovávania informácií. V dávnych dobách slúžili ako centrála informácií také miesta ako grécka agora či rímske Forum Romanum. Informácie sa tam odovzdávali ústne. Neskôr človeka informovali knihy a noviny, potom prišiel vynález telefónu, telegrafu, rádia a dnes je tu už všetky informácie globalizujúci internet. No nezmenil sa neukojiteľný hlad človeka po informáciách.

Dakujem

jozefmarec za utechu,ale naozaj sa netrapim – nad hlupakmi sa len usmejem a pokrcim ramenami

Sorbon, velmi dobra uvaha – je to skutočne tak

Feigling: Keď minister musí písať otvorený list svojim občanom. To nebolo ešte

23.07.2017

V tomto prípade napísal taký list nemecký minister zahraničia nemeckým Turkom. Vzťahy medzi Nemeckom a Tureckom sú takmer na bode mrazu. Predovšetkým zo strany Ankary. Nemci ale jednoznačne viac »

Ako možno zlepšiť zrak prirodzeným spôsobom

22.07.2017

V prvom rade je možné zlepšiť zrak pravidelnou očnou gymnastikou a či očnou jogou. Stačí každý deň urobiť opakovane tri, štyri cviky. Mám v tom aj osobnú skúsenosť. Od dvanástich rokov viac »

Perfektný a dôležitý objav: Digitálne informácie uložené do baktérie

21.07.2017

Zatiaľ ukladáme dáta na elektronické pevné disky. Ich kapacita síce stále rastie, ale nestačí držať krok s enormne narastajúcim množstvom nových dát. Vedcom z Harvard Medical School v Bostone viac »

Vladimír Mečiar

Mečiar: Symbol rozdelenia federácie, ale aj možného zneužitia moci

23.07.2017 11:00

S menom Vladimíra Mečiara, ktorý sa narodil 26. júla 1942, sa spája rozdelenie federácie a vznik samostatného Slovenska.

lietadlová loď, loď, Gerald R. Ford

Nová pýcha americkej flotily. USA zaradili služby loď novej generácie

23.07.2017 10:18

USA po rokoch meškania a nečakaného predraženia uviedli do služby lietadlovú loď USS Gerald Ford, ktorá je prvým zástupcom novej generácie nosičov lietadiel.

Anthony Scaramucci

Šéf komunikácie Bieleho domu vymazal svoje tweety, išli proti Trumpovi

23.07.2017 09:58

Nový riaditeľ komunikácie Bieleho domu Anthony Scaramucci vymazal všetky staré tweety zo svojho účtu. V sobotu o tom informoval na twitteri.

Islamský štát, fallúdža, irak,

The Guardian: Interpol má zoznam 173 možných atentátnikov

23.07.2017 08:58

Zoznam 173 členov IS, ktorí majú údajne osobitnú prípravu zameranú na páchanie samovražedných útokov v Európe, rozšírila medzinárodná policajná organizácia Interpol.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 598
Celková čítanosť: 1928749x
Priemerná čítanosť článkov: 3225x

Autor blogu