Založ si blog

E. Käsemann, idealistka, zradená nemeckou vládou a umučená na smrť argentínskou diktatúrou

Elisabeth  bola veľkou odporkyňou americkej agresie vo Vietname a zúčastnila sa všetkých veľkých študentských demonštrácií proti vojne, ktorú Spojené štáty viedli vo Vietname. Jej najväčšou láskou bola ale latinská Amerika a nadšene sa venovala spoločenskej problematike jej krajín. Elisabeth Käsemann (1947 – 1977) bola úzko spriatelená s nemeckou poétkou a spisovateľkou z Heidelbergu Evou Mariou Knappovou, ktorá bola romanistkou a docentkou na heidelberskej univerzite a tiež sa venovala sociálnej problematike juhoamerických štátov. Eva Mária bola dieťaťom evanjelického farára a teológa, sudetského Nemca a narodila sa v Chebe. Česky však vedela len niekoľko málo slov, lebo po vojne, keď mala dva roky, bola celá jej rodina vysídlená do Nemecka.

Evu Máriu Knappovú som spoznal niekoľko rokov po mojej emigrácii z  komunistického Československa do Nemecka. Vzniklo medzi nami skvelé intelektuálne priateľstvo a okrem intelektu tam boli ešte tri veci, ktoré nás spájali: narodili sme sa v tej istej krajine – v Československu – a naviac aj v ten istý deň – 19. marca a obaja sme boli nadšenými milovníkmi poézie. Často sme si navzájom recitovali aj vlastné básne a jedného dňa ma Eva Mária veľmi prekvapila. Hoci som lektoroval niekoľko jej kníh, tak poslednú, ktorú sa chystala vydať, predo mnou zatajila. Bola to básnická antológia, s názvom Deutsche Lyriker der Gegenwart (Súčasní nemeckí lyrici), kde boli básne desiatich významných nemeckých lyrikov, medzi nimi aj od Evy Márie.

Keď mi túto básnicku zbierku pri jednom z našich intelektuálnych diskusných stretnutí darovala, tak najprv ju otvorila na strane 138 a prikázala mi recitovať báseň, ktorá bola zbásnená kombinovane v taliančine a nemčine a začínala sa nasledovne:

ROMA N ATO

RÖMER DU

DAS LEGATO

UND VIBRATO

UND FORZATO……   a tak ďalej

a jej názov znel SONATA für Roman Bednar

Bol som veľmi dojatý. Bola to nádherná báseň, ktorú mi Eva Mária nielen venovala, ale ktorá bola o mne. Stal som sa tak prvým Slovákom, ktorého významná nemecká poetka zbásnila.

Eva-Mária bola tiež tá, ktorá ma uviedla po prvý raz do nemeckých literárnych kruhov a do typických tradičných Arbeitskreisen nemeckých intelektuálov a spisovateľov, čo boli pravidelné súkromné diskusné pracovné stretnutia, kde účastníci diskutovali na rôzne filozofické, politické, literárne a iné témy. Eva Mária ich usporadúvala vo svojom dome v Heidelbergu, a tak som mal možnosť spoznať intelektuálnu a literárnu špičku spoločnosti vtedajšieho Západného Nemecka.

Medzi intelektuálnych priateľov Evy Márie patrili desiatky významných nemeckých mysliteľov a spisovateľov, ako Günter Grass, Heinrich Böll, Dieter Duhm, Hoimar von Ditfurth,  jeho dcera Jutta, renomovaná politička Strany zelených a ďalší. A ako mladá študentka k nej chodievala aj Elisabeth Käsemannová. Prišla k Eve Márii viackrát na Arbeitskreise, ktoré usporadúvala na tému latinská Amerika.

Na evanjelickom cirkevnom kongrese v Hanoveri, v roku 1968, sa Elisabeth dozvedela o možnosti absolvovať praktikum v rámci svojho politologického štúdia v Južnej Amerike. Po ukončení štúdia, ale ešte pred odovzdaním diplomovej práce, odletela do Bolívie a pracovala polroka ako praktikantka na jednej sociálnej pobočke v meste La Paz. Potom v priebehu jedného roka postupne žila v šiestich krajinách Južnej Ameriky a napokon padlo jej konečné rohodnutie ostať tam natrvalo. Po týchto zážitkoch a skúsenostiach si viac nedokázala predstaviť návrat do bohatého Nemecka. Po tom ako zažila a spoznala nesmiernu chudobu, úbohosť a extrémnu sociálnu nespravodlivosť, ktorá trápila veľké časti tamojšieho obyvateľstva, chcela byť nápomocná v boji proti  jeho brutálnemu vykorisťovaniu.

V roku 1970 dostala Eva Mária od Elisabeth dlhý list, kde okrem iného písala: “Návrat do Nemecka pre mňa už neprichádza vôbec do úvahy. Poznáš ma dobre, že vždy som túžila po užitočnej sociálnej práci pre iných ľudí, tu som sa ale ešte viac aj spolitizovala a stala som sa vyslovene aj politickou bytosťou a našla som ľudí, ktorí ma v tomto smere integrovali do úžasných aktivít, o akých som vždy snívala….. ”

Elisabeth bola ctiteľkou a veľkou obdivovateľkou nezabudnuteľnej geniálnej osobnosti, nemeckej ľavicovej političky Rózy Luxemburgovej, ktorá bola podobne brutálne zavraždená z politických motívov.Elizabeth sa stala najprominentnejšou obeťou brutality a neľudskosti argentínskej militaristickej diktatúry, ktorá umučila a beštiálne vyvraždila desaťtisícky nevinných ľudí a ktorej šergovia mučili, hanobili a znásilňovali tisícky žien vo väzeniach a táboroch junty. Vládla v Buenos Aires v období 1976 až 1983. Ako aktívna odporkyňa argentínskej junty bola Elisabeth nezákonne zatknutá a odvlečená do tajného väzenia. Tam bola takmer tri mesiace vypočúvaná, pritom beštiálne mučená a takmer denne aj znásilňovaná. Nakoniec ju na príkaz junty zavraždili. Stalo sa tak 24. mája v argentínskom Monte Grande. Medzinárodné snahy o jej oslobodenie síce boli, ale boli v podstate len alibistické  a za to je plne zodpovedná nemecká politika a konkrétne to bol predovšetkým vtedajší veľmi vplyvný nemecký minister zahraničia, Hans-Dieter Genscher.

Po roku 2011 boli v Argentíne za to, čo bolo na Elisabeth spáchané, odsúdené do väzenia viaceré osoby, ktoré boli buď priamo alebo nepriamo zodpovedné za jej mučenie a nasilnú smrť.

Elisabeth bola štvrté a najmladšíe dieťa známeho univerzitného profesora evanjelickej teológie Ernsta Käsemanna. Elisabeth sa narodila 11. mája, na západe Nemecka, v meste Gelsenkirchen, kde je doma aj populárny nemecký futbalový klub Schalke 04.

V rokoch 1954 až 1966 bola žiačkou a študentkou v Göttingene a Tübingene. Už v tom čase bola sociálne a politicky veľmi angažovaná. Ako sedemnásťročna bola zakladateľkou politickej pracovnej skupiny a kritizovala konzervatívne kapitalistické kruhy v Nemecku a v USA.

Od roku 1967 študovala na slobodnej univerzite v Berlíne sociológiu a politické vedy. V nasledovnom roku sa stala členkou Socialistického nemeckého študentského zväzu, ktorého členom bol aj jej spolužiak z univerzity, Rudi Dutschke, nemecký marxistický sociológ a politický aktivista. Bol najznámejším vodcom západonemeckého študentského hnutia v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Zomrel v roku 1979 na následky politického atentátu, ktorý bol na neho urobený v roku 1968 mladým neonacistom.

Elisabeth Käsemannová patrila spolu s Rudim Dutschkem a ďalšími študentami do politického diskusného spolku, vedeného profesorom teológie a spisovateľom Helmutom Gollwitzerom, ktorý bol politicky aktívny socialista a sa angažoval za čias Hitlerovho nacizmu v takzvanej spravodlivej cirkvi a neskôr v povojnovom Západnom Nemecku v hnutí “Boj proti atómovej smrti”.

Gollwitzer bol aj známym a veľmi ostrým kritikom kapitalizmu.

V marci roku 1968 odcestovala Elisabeth spolu s  Rudi Dutschkem a jeho ženou Gretchen na niekoľko dní do Prahy, aby vyjadrila svoje sympatie socialistickému reformnému kurzu Pražskej jari a jej iniciátorovi Alexandrovi Dubčekovi

Elisabeth ostala navždy v južnej Amerike. Rozhodla sa pre život v Argentíne, kde ešte najprv študovala a potom sa venovala sociálnej práci, predovšetkým medzi najúbohejšími, ktorí žili v slume. Sporadicky ešte písala Eve Márii. Keď v roku 1976 prišlo k vojenskému puču a nastoleniu vojenskej diktatúry v Argentíne a prenasledovaniu jej odporcov, predovšetkým komunistov a ľavicovo zmýšľajúcich ľudí, pripojila sa k organizácii, ktorá zaobstarávala politicky prenasledovaným sfalšované dokumenty, aby mohli ujsť za hranice. V rokoch 1976 až 1983 bolo v Argentíne umučených a  zavraždených viac ako 30 000 ľudí, ktorí boli odporcovia diktatúry, alebo takí, ktorí bez dôkazov boli za takých označení. Mnohí z nich boli z lietadiel hodení do mora, iní boli zas zlikvidovaní v koncentračných táboroch. Jednou z takých obetí bola aj Elisabeth Käsemannová , ktorá bola, ako veľa ďalších cudzincov, zatknutá a uväznená. Veľvyslanectvá a konzuláty iných štátov, ako napríklad Francúzska a Anglicka, sa snažili svojich občanov dostať na slobodu, čo sa im veľmi často podarilo. V prípade Elisabeth, ktorá bola zavraždená štyrmi výstrelmi, ako ukázala neskoršia obdukcia jej mŕtvoly, neurobilo Nemecko pre jej oslobodenie absolútne nič.

A to napriek tomu, že  jej rodina naliehavo o to žiadala tak nemeckú vládu, ako aj nemeckého veľvyslanca v Buenos Aires, ktorý o nej cynicky tvrdil, že patrila k teroristom. Dva dni po tom, ako bola zatknutá Elisabeth, zatkli aj jej najlepšiu priateľku, Angličanku Dianu Austinovú. Aj ta bola mučená a znásilňovaná v obávanej väznici El Vesubio. Anglická vláda však podnikla rozhodné kroky pre jej oslobodenie a po mesiaci bola prepustená na slobodu. Diana okamžite oznámila tak nemeckým úradom , ako aj rodine Elisabeth, kde sa nachádza a v akom zlom stave je.

Pred troma rokmi boli odsúdení v Buenos Aires niekoľkí z ešte žijúcich, ktorí boli za smrť Elisabeth spoluzodpovední. Pritom na lavičke obžalovanych mala sedieť aj  Spolková Republika Nemecko, spolu s Jörgom Kastlom, vtedajším nemeckým veľvyslancom. Ten mal výborné vzťahy s generálmi junty a posielal do Bonnu pozitívne informácie o tejto bande vrahov a označoval ich za spoľahlivý múr proti teroristom a komunistom, čo v hlavnom meste SRN malo priaznivú odozvu, a tak Elisabeth nemecká vláda prenechala jej strašnému osudu.

Hlavní zodpovední za to na nemeckej strane boli vtedajší minister zahraničia Hans Dietrich Genscher a štátni ministri Klaus von Dohnanyi a Hildegard Hamm-Brücher. Obaja medzičasom aspoň trochu prejavili nad svojím vtedajším konaním, resp. nekonaním, istú ľútosť a   Dohnanyi naznačil, že vtedy išlo aj o záujmy nemeckého priemyslu na dobrých obchodoch s Argentínou, o ktorých rozhodovali generáli junty, a to malo absolútnu prednosť.

Z pohľadu demokracie tu išlo o zločin nemeckej politiky, ktorý ostal do dnešného dňa nepotrestaný.

Ďalším zločincom bol v tomto prípade aj postup vplyvného šéfa DFB , Hermanna Neubergera. Stačilo, aby bol pohrozil bojkotom majstrovstiev sveta vo futbale, ktoré sa konalo v Argentíne v roku 1978 a junta by bola rozhodne Elisabeth pustila na slobodu. Neuberger však neurobil ani len to, aby vopred odriekol – keď ešte bola 23. mája Elisabeth živá – priateľský zápas Nemecka s Argentínou, ktorý sa mal konať 5. júna.

Keď teraz vtedajší hráči Nacionalelf, Karl-Heinz Rummenige, Sepp Maier a Paul Breitner kritizujú už mŕtveho Neubergera za to a hrajú sa na neviniatka, tak je to len pokrytectvo, lebo ani jeden z nich vtedy neotvoril ústa v prospech Elisabeth a proti argentínskej diktatúre.

Najradšej by ma „zniesli“ zo sveta. Tu je moja odpoveď. Aj veršami

20.02.2017

Prišlo mi niekolko hanebných urážajúcich a dokonca i zastrašujúcich mailov, lebo „som“ nenávistník islamu, Kotlebovec, Putinovec, Trumpista, rasista, ničiteľ mieru,…atď. Samozrejme, žiadne viac »

Najväčšia mediálna lož: V Sýrii sa nekonalo žiadne povstanie. Nikdy!

19.02.2017

Západné médiá roky tvrdili, že Bašar al-Asad dáva beštiálne vyvraždiť vlastné obyvateľstvo, ktoré je proti nemu. Len preto mala v krajine zúriť krvavá občianska vojna, lebo obyvatelia viac »

Nie som Merkel, som Dorothea Kasner. Stráca kancelárka občas pamäť?

18.02.2017

Kancelárka pôsobila pred „súdom“ nervózne a neisto. Vo štvrtok musela vypovedať ako svedok pred parlamentným výborom Bundestagu, vyšetrujúcim špionážnu NSA-aféru. Škandálna a vysoko viac »

zemetrasenie, seizmológ,

Panamu zasiahlo zemetrasenie, v metropole sa triasli mrakodrapy

20.02.2017 22:18

Silno pociťované zemetrasenie otriasalo mrakodrapmi v hlavnom meste Panamy a vynútilo si evakuáciu niektorých budov.

Herbert Raymond McMaster

Trump si za bezpečnostného poradcu vybral generála McMastera

20.02.2017 21:35

Americký prezident Donald Trump si ako nového poradcu pre národnú bezpečnosť vybral generála Herberta Raymonda McMastera.

Marián Tkáč

Matica sa podpísala pod škandalózne video

20.02.2017 20:00

Ustanovizeň, ktorá by mala budovať povedomie národa, namiesto toho pustila na verejnosť video, z ktorého cítiť obhajobu fašistického Slovenského štátu.

vitalij čurkin

Zomrel ruský veľvyslanec pri OSN Vitalij Čurkin

20.02.2017 19:10, aktualizované: 20:50

Vo veku 64 rokov v New Yorku náhle zomrel dlhoročný veľvyslanec Ruska pri OSN Vitalij Čurkin.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 500
Celková čítanosť: 1235836x
Priemerná čítanosť článkov: 2472x

Autor blogu